História vzniku sexológie. Teória Muž z Marsu, žena s Venušou.

rozdiel medzi mužom a ženou

Sexualitou sa zaoberali aj texty islamských učencov, ktoré sa spoločne s prácami starých Grékov a Rimanov stali prvými učebnicami na lekárskych školách v šestnástom, sedemnástom a osemnástom storočí. V tom čase sa začal opätovne rozvíjať výskum anatómie človeka. Neskôr, v dobe osvietenstva vznikli prvé programy sexuálnej výchovy, ako aj nové klasifikácie a dokumentácie sexuálneho správania.

Koncept vedeckého skúmania sexuality nadväzoval na starší koncept erotológie, alebo praktického štúdia milovania. V tomto zmysle sa sexualitou zaoberala napríklad známa Káma Sútra. Snaha poňať sexualitu objektívne a vedecky nemala dlho svoje meno, až kým berlínsky dermatológ Iwan Bloch (1872-1922), známy ako polyglot a vlastník knižnice so 40 tisíc titulmi, navrhol skúmať teoretické otázky sexuality pod nemeckým názvom Sexualwissenschaft. V ostatných krajinách sa na označenie teoretického štúdia sexuality zaužíval hybridný latinsko-grécky pojem „sexuológia”.

V roku 1843 ruský lekár Heinrich Kaan vo svojej knihe Psychopathia Sexualis navrhol klasifikáciu sexuálnych duševných porúch. O štyridsať rokov neskôr vydal Richard Freiherr von Krafft-Ebing knihu pod rovnakým názvom, ktorá sa často uvádza ako prvé skutočné sexuologické dielo. Krafft-Ebing okrem iného popísal množstvo nezvyčajných sexuálnych abnormalít, ale zaviedol aj označenie „sadizmus“ podľa markíza de Sade a „masochizmus“ podľa rakúskeho spisovateľa Leopolda von Sacher-Masoch.

Mars + Venuša a sexuálna túžba

Tí, čo tvrdia, že muži a ženy sú každý z inej planéty, majú svojim spôsobom pravdu, ale čisto z vedeckého hľadiska je to nezmysel. Na Marse je príliš chladno, na Venuši zasa prší kyselina sírová, takže podmienky na život a tobôž na sex sú tam veľmi nepriateľské. Muži a ženy sú teda predsa len odtiaľto. Aj láskavé podnebie modrej planéty stačilo na to, aby sa z predstaviteľov samčieho a samičieho princípu pánov tvorstva vyvinuli dva protipóly, ktoré svojim správaním, najmä pokiaľ ide o chvíle, keď sa v spálni zhasne svetlo, viedli k vzniku teórie o Marse a Venuši.

Prečo sa muži správajú v posteli inak ako ženy?

Sex je spravidla pre obe pohlavia odlišný zážitok. Muž prežíva rozkoš ako uvoľnenie sexuálneho napätia, žena presne naopak. Pre ňu potešenie zo sexu zodpovedá postupnému narastaniu napätia. Čím viac túžby po sexe cíti, tým je pre ňu uspokojivejší. Mužskou prirodzenosťou je uvoľniť testosterónovú erupciu v tele bez čakania a dlhých slov. Tie považuje za zbytočné. K tomu, aby sa vzrušil, nepotrebuje pomoc, pomoc potrebuje k uvoľneniu. V istom zmysle sa snaží svoje vzrušenie ukončiť, zatiaľčo žena sa ho snaží zvýšiť, aby precítila vnútornú túžbu. Žena dychtí po tom, aby cítila, ako jej túžba narastá.

Kopulácia je rýchlou akciou

Nie je to však určite preto, že Venuša je práve v konjunkcii s Merkúrom. Na svedomí to má príroda. Centrum sexu je uložené v hypotalame, čo je časť mozgu, ktorá je veľká ako čerešňa a váži okolo 4,5 gramu. Hormóny, zvlášť testosterón, podnecujú v tejto časti mozgu túžbu po sexe. Ak si uvedomíme, že muži majú 10- až 20-krát viac testosterónu ako ženy a väčší hypotalamus, sú jasné aj príčiny ich silnejšej sexuality. Čas medzi štartom a orgazmom dosahuje u zdravého muža v priemere dve a pol minúty. Zdravá žena potrebuje približne trinásť minút. Napokon, u väčšiny cicavcov je kopulácia rýchlou akciou, pretože v priebehu spojenia sú ľahkou a zraniteľnou korisťou dravcov.

Rýchlovky sú spôsob, ktorým si príroda zabezpečuje ochranu živočíšnych druhov. Mnohí muži môžu mať sex niekoľkokrát za deň. Výkony ľudských samcov sú však bezvýznamné v porovnaní s potkanmi, ktoré sa pária aj štyristokrát v priebehu desiatich hodín. Prvé miesto v živočíšnej ríši však patrí Shawovej myši, ktorá je držiteľkou sexuálneho rekordu – viac než sto kopulácií za jedinú hodinu. Mužská fanatická a pudová túžba po sexe má jasný cieľ, a to zabezpečiť prežitie ľudského rodu. Túžba po sexe je u muža intenzívna, sústredená a nie je ju jednoduché rozptýliť, čo mu umožňuje mať pohlavný styk takmer v akýchkoľvek podmienkach.

Ženy nie sú divoké nymfomanky

Hypotalamus žien je oveľa menší než hypotalamus mužov. Organizmus ženy navyše obsahuje iba malé množstvo testosterónu, ktorým aktivuje hypotalamus. Preto ženy všeobecne pociťujú výrazne nižšiu túžbu po sexe ako muži a sú zároveň menej agresívne. Prečo príroda neurobila aj zo žien divoké nymfomanky? Odpoveď hľadajme v dĺžke tehotenstva u ľudí a v dlhom čase, ktorý je treba, aby sa z ľudského mláďaťa stal sebestačný jedinec. U niektorých živočíšnych druhov, napríklad u králikov, trvá brezivosť len šesť týždňov. Mláďatá sú schopné v priebehu dvoch týždňov samé sa živiť, utekať a skrývať sa. U ľudí to trvá roky. Mozog ženy je naprogramovaný tak, aby vyhľadal muža, ktorý zotrvá v trvalom zväzku po dobu nutnú k osamostatneniu potomkov.

Výmena rolí pred štyridsiatkou

Nezabúdajte, že uvažujeme vo všeobecnej rovine o sexuálnej túžbe mužov ako jednej a žien ako druhej skupiny. Niektoré ženy nepochybne pociťujú značnú túžbu po sexe a niektorí muži naopak nízku, to sú však skôr výnimočné prípady. Výskum, ktorý uskutočnil Kinseyho inštitút, preukázal, že 37 percent mužov myslí na sex každých tridsať minút. Rovnako často naň myslí len 11 percent žien.

Napriek tomu sú obdobia, kedy si Mars a Venuša role menia. Zhruba do 35 rokov veku si ženy sťažujú, že muži na nich naliehajú a nútia ich k sexu. Ale v druhej polovici a koncom tridsiatych rokov ženy dobiehajú mužov v túžbe po sexe a často ich dokonca predbiehajú. Túžba po sexe u žien v tomto veku je odrazom ich biologického inštinktu, ktorý im velí v poslednej chvíli pred menopauzou počať a donosiť dieťa. Čerství štyridsiatnici sú z tejto výmeny rolí často prekvapení. Ich sexuálna túžba v tomto veku môže byť nižšia než túžba rovnako starej ženy. Ženy na mužov často naliehajú a tí sa potom cítia, ako by mali podávať výkon na želanie.